Mikuláš Dzurinda
Tak ako chlapec, ktorému je od prvej ľudovej jasné, že bude automechanik, aj ja som v sebe veľmi silno pociťoval túžbu robiť niečo, čo bude na osoh ľuďom. Túžbu poslúžiť iným. Veľmi sa mi pozdávala práca lekára. Ibaže otec mi veľmi skoro vysvetlil, že sa nemôžem hlásiť na gymnázium, lebo ako syn antikomunistu sa na vysokú školu zrejme nedostanem. Tak som sa prihlásil na železničiarsku priemyslovku.
Pamätám si, že som mal asi 15 rokov, keď som uprosil otca, aby mi dovolil spolu s ním počúvať Hlas Ameriky a Slobodnú Európu. Počúvali sme potom tieto stanice pravidelne. Veľmi ma politika bavila, naviac to bolo vzrušujúce, lebo som vedel, že je to zakázané.
V priebehu stredoškolských štúdií mi však bolo stále jasnejšie, že v režime, ktorý žijeme, sa politike profesionálne venovať nemôžem. Lebo nikdy nebudem komunistom. Až november 1989 mi otvoril priestor. Začal som zakladať kresťanskodemokratické kluby na železnici a keď som v marci 1991 dostal ponuku stať sa námestníkom ministra dopravy, môj politický vlak sa rozbehol naplno.
Politika ma baví aj dnes. Je to remeslo, ako ktorékoľvek iné. Je to služba. Zažil som chvíle, keď som videl i cítil, že aj služba v politike má význam. Bolo to napríklad vtedy, keď 1.mája 2004 v Dubline, počas prijímania nových členov do EÚ, stúpala na stožiar aj vlajka mojej vlasti! Vtedy som si uvedomil, že z krajiny, ktorá bola "čiernou dierou Európy" (takto označila Slovensko za vlády V. Mečiara vtedajšia ministerka zahraničných vecí M.Albrightová) sa stal v priebehu piatich rokov štát, na ktorý sa svet pozeral s úctou a rešpektom. V rokoch 1998-2006 mohli naše deti, slovenská mládež, s hrdosťou povedať kdekoľvek vo svete: som Slovák, som Slovenka, pochádzam zo Slovenska...
Videoportrét Mikuláša Dzurindu:
