Milan Hort

Dar slobody, ktorý sme dostali v roku 1989 som pochopil ako dovtedy najväčšiu výzvu v mojom živote. Po všetkých rokoch prežitých v komunizme, po všetkom čo v neslobode museli prežiť generácie predo mnou, som už pri prvých slobodných komunálnych voľbách cítil, že túto šancu , ktorej sme sa dožili nesmieme premrhať. Aj z úcty k tým, ktorý ma učili poznávať hodnotu slobody, ale predovšetkým pre naplnenie mojich najvnútornejších túžob, som v takzvanom "socialistickom meste" išiel vo voľbách primátora s kožou na trh. Toto rozhodnutie zmeniť svoje životné zameranie dané vysokoškolským štúdiom na povolanie vo verejnej službe som nikdy neoľutoval. Bolo to obdobie naplnené skutočným pocitom plnohodnotného uplatnenia svojich talentov, na vlastnej skúsenosti som zažil a videl, že tam kde je nadšenie a dokážeme ľudí zapáliť pre dobrú vec sa dajú zvládnuť problémy aj zdanlivo nemožné. Treba mať odvahu, vieru a treba chcieť.

Neskôr som si uvedomil, už ako aktér takzvanej veľkej politiky, že rok 1989 sme v našej krajine ako šancu pre slobodu nepochopili všetci rovnako. Mnohým z nás bolo dedičstvo otcov komunistickou ideológiou ukradnuté a falošní proroci opäť dostali šancu. Pretože mám skúsenosť aj z obdobia rokov 1998 až 2006 ako ťažko sa rodia dobré veci a užil som si aj obdobia v opozícii, vidím v súčasnosti najväčšiu výzvu pre ľudí obdobného hodnotového zamerania, ako cez toleranciu, solidaritu a trpezlivosť, ale s veľkou vierou postupne meniť dušu slovenského národa. Vrátiť ju do hodnotového myslenia pre ktoré nás vyzval "pútnik tisícročia" pričom sľúbil, že môžme byť nádejou Európy, ak to zvládneme. A to je pre mňa najväčšia nádej, no predovšetkým už spomínaná výzva, bez ohľadu na postavenie v koalícii, či opozícii, toto poslanie naplniť. Rovnako mám stále na pamäti memento, že v akomkoľvek období pre víťazstvo zla stačí, ak slušní ľudia nebudú robiť nič.